Student: Harry Thorsen
Kolej:Nebelvír
Školní rok: zima 2019

LektvaryZadané téma: Zvyky a lektvarové kuriozity napříč světem
Konzultant: Tydynka Flyová
Posudek: Dobrý den, pane Thorsene!

Vaše práce je velmi obsáhlá a podrobná, což je skvělé. Rozdělení na jednotlivé krajiny je více než vhodné a práce tak působí přehledně.

Každá část obsahuje nepřeberné množství informací, a ukazuje, že znalosti máte vynikající. Vzhledem k tomu, že o těchto tématech jsme se příliš v hodinách nebavili, tak je jasné, že jste toho musel spoustu nastudovat a propojit to s vašimi znalostmi z hodin, což dalo za vznik této vynikající práci, která je výborným přehledem historie lektvarových zvyklostí napříč světem, jak zadává téma.

Na ústní části bych se ráda dozvěděla, pokud to pro vás bude zjistitelné, jak to konkrétně v Číně vypadá nyní s lektvary. Vaří je tam jako u nás? Měla jejich rozdílná historie vliv na nynější vaření lektvarů?

Za písemnou část vám uděluji V (Vynikající) a práci navrhuji k obhajobě.

Tydynka Flyová
Hodnocení: Vynikající
Hodnocení propugnatio: Vynikající
Hodnocení cogito: Dobré


Vypracování

OBSAH PRÁCE

    1. Úvod

      2. Alchýmia v starovekom egypte

      3. Ćínska alchýmia

      4. Indická alchýmia

      5. Alchýmia v rímskej ríši a gréckom svete

      6. Alchýmia v Európe   

      7. Alchýmia v modernej dobe 

 

1. ÚVOD

Lektvarmi a elixírmi sa často zaoberali alchymisti. Preto môžeme podľa literatúry označiť tieto odborné termíny jedným názvom a to Alchýmia. Alchymisti boli všeobecne medzi muklami vnímaní ako podvodníci, blázni a šarlatáni, ktorí sa snažili zmeniť olovo na zlato a verili, že vesmír sa skladá zo štyroch základných prvkov – zeme, vetra, ohňa a vody. Mnohí však boli „protovedeckí“ – skúmali a robili pokusy s prírodnými látkami bez vedeckých pomôcok a postupov, ktoré sú dnes k dispozícii. Ranní alchymisti sa mýlili v tom, že chemické transformácie opisovali ako magické javy riadené nezrozumiteľnými zákonmi, ktoré vtedy nebolo možné pochopiť. V rovnakom čase bolo alchymistom jasné, že „niečo“ sa v chemických procesoch zachováva, dokonca aj v najviac dramatických zmenách fyzického štádia alebo zovňajšku. Počas celej histórie tejto disciplíny alchymisti, hľadali nejaký zmysel vo výsledných chemických reakciách, ktoré boli často ovplyvňované nečistými alebo zle označenými činidlami, nedostatkom presných meraní a mätúcimi názvami. Alchýmia bola praktizovaná v starovekom Egypte, Indii, Číne, starovekom Grécku, Ríme, Islamskej ríši a v Európe. Každý z týchto kútov sveta má v alchýmii vlastné zvyky, no nájdu sa aj rôzne zvláštnosti a problémy. Tieto zvyky vychádzali predovšetkým z histórie a alchymistickej kultúry v jednotlivých krajinách, ktorá je popísaná v nasledujúcich riadkoch.

 

2. ALCHÝMIA V STAROVEKOM EGYPTE

Za pôvodnú krajinu západnej alchýmie môžeme považovať staroveký Egypt. Predpokladá sa, že alchýmia bola v starom Egypte dominantou kňažskej triedy. V legendách sa píše, že zakladateľom egyptskej alchýmie bol Hermes Trismegistos. Muklovia verili, že je čarodejník, no to či ním naozaj bol nie je potvrdené. Podľa legendy napísal dielo, ktoré dnes voláme Štyridsať dva kníh Vedomostí ktoré zahrňovali všetky vtedajšie znalosti, vrátane alchýmie. Hermesov symbol bolo merkúrové žezlo alebo tyč obkrútená hadom - stal sa jedným z hlavných symbolov alchýmie. „Smaragdová doska“ alebo Hermetica of Thrice-Greatest Hermes z gréckych a arabských prekladov, je v západnej alchymistickej filozofii a praxi známa ako hermetická filozofia. Prvý kontakt so „Smaragdovou doskou“ naznačuje účel hermetickej vedy: To, čo je hore, je ako to, čo je dole... A tak ako všetko bolo odvodené z jedného... tak všetky veci pochádzajú z jedného. Toto je centrum viery hermetickej filozofie. "Ľudské telo (mikrokozmos) je ovplyvňované vonkajším svetom (makrokozmom), ktoré zahrňuje oblohu cez astrológiu a zem cez prírodné živly." Alchymisti v Egypte upriamovali svoju pozornosť predovšetkým na rôzne skrášľujúce elixíry. Niektoré z nich sa aj v dnešnej dobe vyrábajú, aj keď s malými zmenami.

 

3. ČÍNSKA ALCHÝMIA

Zatiaľ čo západná alchýmia sa koncentrovala na premenu základných kovov na zlato alebo striebro, čínska alchýmia mala iný cieľ, medicínu. Veľký elixír nesmrteľnosti čínskych alchymistov možno prirovnať ku kameň mudrcov európskych alchymistov. Mal zabezpečovať dlhý život tomu, kto ho vlastnil. Ďalším veľkým vynálezom čínskych alchymistov bol čierny prach. V delách sa začal používať okolo roku 1290. Použitie pušného prachu sa z Číny rozšírilo do Japonska, Mongolska, arabského sveta a nakoniec do Európy. Strelný prach bol použitý v Európe na začiatku 14. storočia. Čierny prach bol najpravdepodobnejšie vynájdený na strednom východe Číny. Liadok (dusičnan draselný), kritická oxidačná zložka, sa ťažila v Indii a pozdĺž obchodných ciest na Strednom východe. Čínska alchýmia bola úzko prepojená s taoistickou formou medicíny, akupunktúrou a niektorými bojovými umeniami.

 

4. INDICKÁ ALCHÝMIA

Na západe je charakter Indickej alchýmie málo známy. Majú vedu podobnú alchýmii, ktorá je celkom podobná im a tá sa volá Rasavātam. To znamená, že toto umenie je špecializované iba na spoľahlivé operácie, lieky, zlúčeniny a medicínu, ktorá je väčšinou vzatá z rastlín. V princípe, lieky vrátili zdravie tých ktorý boli beznádejne chorý a vrátilo mladosť tým ktorá boli starý. Dielo Ayurvedacká medicína a veda obsahovala aspekty týkajúce sa alchýmie, napríklad objavenie liekov na známe choroby. Podobnosť s Ayurvedou a alchýmie bolo to, že metódy ošetrenie ľudí bolo charakteristické tým, že sa natierali olejom. Z kníh a dejín je známe, že indický alchymisti sa zaoberali hlavne výrobou olejov.

 

5. ALCHÝMIA V RÍMSKEJ RÍŠI A GRÉCKOM SVETE

Rímska alchýmia je veľmi podobná gréckej  alchýmii. Rimania si prisvojili grécku alchýmiu a metafyziku, tak ako si prisvojili väčšiu časť ich vedomostí a filozofie. Na konci Rímskeho impéria sa grécka alchymistická filozofia spojila s egyptskou a vytvorila kult Hermetizmus. Veľká časť Rímskych vedomostí o alchýmii, ako od Grékov a Egypťanov, je teraz stratená. V Alexandrii, v centre alchymistických štúdii v Rímskej ríši, zručnosť a vedomosti sa odovzdávali hlavne ústne, aby sa predišlo odhaleniu. (Odtiaľ pochádza definícia „hermetickej“ ako „tajnej“). Je možné, že niektoré spisy boli napísané v Alexandrii a následne boli stratené alebo zničené v ohni alebo v nepokojoch ktoré nasledovali v priebehu vekov. Alchymisti v týchto ríšach sa venovali predovšetkým elixírom, ktoré dodávali silu a odvahu (elixír sily a elixír odvahy).

 

6. ALCHÝMIA V EURÓPE, NICOLAS FLAMEL A KAMEŇ MÚDRCOV

Kvôli silnému spojeniu s Gréckou a Rímskou kultúrou, alchýmia začala byť ľahšie akceptovaná v kresťanskej filozofii a stredoveký európsky alchymisti značne prijali islamistické vedomosti, nakoľko práve islamský svet sa považuje za centrum vzniku alchýmie. Prvý pravý alchymista v stredovekej Európe bol Roger Bacon. Bacon bol Oxfordský františkán ktorý preskúmal optickú a jazykovú stránku alchýmie. Františkánsky nápad prijatia sveta namiesto jeho odmietania ho viedlo k jeho presvedčeniu, že experimentovanie je omnoho dôležitejšie ako vysvetlenie: „Tri cesty z ktorých ľudia získavajú vedomosti sú: autorita, myslenie a skúsenosť a iba ten posledný je účinný pre prínos intelektu.“ „Experimentálna veda ovláda zhrnutie mnohých ďalších vied. Odhaľuje pravdu ktorá vyplýva zo všeobecných zásad ktoré by nikdy neboli odhalené. Rogerovi Baconovy bol taktiež prisúdený výrok s východným hľadaným kameňa mudrcov a elixíru života: „Medicína ktorá odstráni všetky nečistoty a skazenosti z lacných kovov, uberie toľko zo skazenosti ľudského života, že pozemský život môže byť predĺžený na mnoho stáročí.“ Nápad nesmrteľnosti bol nahradený predstavou dlhého života. Vieme však, že Roger Bacon nebol vynálezcom kameňa mudrcov.

Alchýmia zostala nažive vďaka mužom ako bol Nicolas Flamel, ktorý bol pozoruhodný hlavne preto, že ako jeden z mála alchymistov písali v týchto nepokojných časoch. Flamel žil podľa muklovskej histórie v rokoch 1330 až 1417 a neskôr žil ako vzor pre nasledujúce generácie alchymikov a fázy alchýmie. Nebol náboženský odborník ako mnoho jeho predchodcov a jeho celý záujem v tomto predmete sa krútil okolo snahy vynájsť kameň mudrcov, ktorý ho preslávil, pretože sa predpokladá (v muklovských knihách), že ho aj vytvoril. Vďaka  tomu značne zbohatol a venoval tieto peniaze na charitu. Transmutáciu urobil 17.7. 1382 vo svojom dome v Paríži, v prítomnosti svojej ženy, ktorá mu pomohla rozlúštiť spis, v ktorom objavili tajomstvo transmutácie. Jeho práca opisuje ohromný čas strávený nad experimentmi a reakciami, ale nikdy v skutočnosti nenapísal vzorec pre vytvorenie kameňa. Väčšina z jeho práce smerovala ku zhromažďovaniu alchymistických vedomostí ktoré boli zistené v minulosti, hlavne tie, ktoré sa týkali kameňa mudrcov. V čarodejníckom svete vieme, že Nicolas Flamel kameň mudrcov naozaj vynašiel a dokonca ho aj vlastnil. Nežil len v rokoch 1330 až 1417, ale omnoho dlhšie.  Vzhľadom nato, že Nicolas Flamel nikdy nenapísal vzorec alebo postup na výrobu kamea mudrcov, nikto iný ho od jeho zničenia samotným Flamelom odvtedy nevyrobil. Kameň bol zničený po tom, čo sa ho ten ktorého netreba menovať snažil získať.

Počas stredoveku (1300 - 1500) alchymisti ako Flamel sa tiež koncentrovali na hľadanie a výrobu kameňa mudrcov a elixíru mladosti, vo viere, že sú to odlišné veci. Ich zložité a tajomné domnienky a symbolizmus viedli k širokým striedaniam interpretácii umenia. Napríklad, mnoho alchymikov počas tohto obdobia interpretovali očistenie duše ako význam transmutácie olova na zlato (v ktorom verili, že ortuť hrá dôležitú úlohu v tomto procese). Títo muži boli videný ako kúzelníci a čarodejníci mnohými ľuďmi a boli mnohokrát prenasledovaný pre ich praktiky.

Jeden z mužov ktorý sa vynorili na začiatku 16. storočia bol Heinrich Cornelius Agrippa. Tento alchymista veril, že je čarodejník a je schopný v skutočnosti využívať kúzla. Jeho vplyv bol nepatrný, ale ako Flamel, napísal spisy ktoré boli využívané alchymistami v neskorších rokoch. Tak ako Flamel, urobil veľa pre zmenu alchýmie z mysterióznej filozofickej vedy na okultickú mágiu. Udržiaval myšlienku rannej filozofickej alchýmie, vrátane experimentov, numerológie a iného, ale pridal magickú teóriu, ktorá zosilnila považovanie alchýmie ako okultizmu. Hovorí sa, že práve Nicolas Flamel a Heinrich Cornelius Agrippa majú na svedomí revolúciu v tvorbe elixírov a lektvarov v takej podobe, ako ich poznáme dnes.

 

7. ALCHÝMIA V MODERNEJ DOBE

Európska alchýmia pokračovala vo svojej ceste aj počas začiatku renesancie. Najdôležitejšie meno v tomto období je Paracelsus, ktorý vrhol alchýmiu do novej formy, odmietaním niektorých okultizmov, ktoré sa nahromadili v priebehu vekov a poukazoval na poznámky ktoré viedli ku liečbe ľudského tela. Vrátil gnostickú tradíciu, ale nechal väčšiu časť Hermetizmu a pytagorasovu filozofiu. I keď Hermetická veda mala tak veľa Aristotelovej teórie, že jeho vrátenie gnosticizmu bolo takmer bezvýznamné. Predovšetkým, Paracelsus vrátil čarovné teórie Agrippa a Flamela. Nemyslel si, že je čarodejník a opovrhoval tými ktorý si to mysleli. Taktiež zapojil chémiu do služieb ľudu a založil lekársku vedu na pokuse a pozorovaní.  ,,Svet je založený na prahmote stvorenej Bohom a samovyvýjajúci sa." Objavil chemickú podstatu životných funkcií.

Paracelsus ako prvý začal používať chemické látky a mineráli v medicíne, napísal „Mnoho bolo povedané o alchýmii iba to, že je pre tvorbu zlata a striebra. Pre mňa to nie je cieľ, ale akási sila ktorá môže ležať v liekoch.“ Jeho hermetické náhľady boli, že nevoľnosť a zdravie v ľudskom tele existovali v harmónii mužskom mikrokozme a v prírodnom makrokozme. Tento prístup zobral inak ako jeho predchodcovia, použitím analógie nie v spôsobe duša-očista ale v metóde, že ľudia musia mať bezpodmienečne stabilnú bilanciu minerálov v ich tele a tieto škodlivé choroby tela môžu byť odstránené chemickými látkami ktorými sa dá liečiť.  Aj keď niektoré jeho poznatky o liečenie tela ortuťou môžu byť nerozumné v tej dobe moderného aspektu, jeho základná myšlienka, že chemické látky tvoria lieky sa ujala napodiv dobre.

V Anglicku téma alchýmie v tom čase je často spojená s doktorom Johnom Deeom , známy hlavne ako astronóm, kryptograf a všeobecný „vedecký konzultant“ kráľovnej Elizabet I.. Dee bol považovaný za autoritu v dielach Rogera Bacona. Iný, menej známy alchymista bol Michael Sendivogius poľský alchymista, filozof, doktor a zakladateľ chémie. Podľa niektorých poznatkov destiloval kyslík v jeho laboratóriu niekedy v roku 1600, 170 rokov skôr ako Scheele a Priestley ohrievaním dusíka (liadku). Myslel si, že vytvoril elixír života. Krátko po objavený tejto metódy sa predpokladá, že Sendivogious naučil túto techniku Corneliusa Drebbela. V roku 1621 Drabbel prakticky aplikoval túto metódu do ponoriek.

 

ZÁVER

V práci boli priblížené zvyky, vynálezy a kuriozity v oblasti alchýmie v rôznych kútoch sveta. Najznámejším zlomom bolo obdobie keď sa alchymisti pokúšali o vynájdenie kameňa mudrcov. To sa podarilo až Nicolasovi Flamelovi. Okrem toho boli v práci popísané rôzne oblasti záujmu v jednotlivých krajinách. Práca tiež svojím obsahom pojednáva aj o vývoji alchýmie a výroby elixírov a opisuje obdobie vývoja tejto čarodejníckej oblasti.