Dobrý večer. - zdvorilo sa ukloní a preloží svoju prácu -

Na úvod by som chcela uviesť zopár skutočností, ktoré vznik tejto práce predchádzali. Nebudem sa vyhovárať na nedostatok času, lebo ten som si mohla spraviť kedykoľvek, ale nespravila som si ho skôr než dnes - v deň odoslania. V dobe, keď píšem tieto riadky ešte nemám hotovú samotnú prácu a modlím sa, aby som to stihla. Preto vopred varujem všetkých, ktorý sa rozhodnúť tento výplod šialenej mysle (ktorá nič nestíha) čítať, aby to brali s rezervou a ospravedlnili prípadné nezrovnalosti v rámci textu. 
A teraz už k poviedke. 

Nikdy viac.

„Veľa ľudí tvrdí, že práve spoločnosť je to zlé, čo sa nám ľuďom kedy mohlo stať. Ale koľko z nás – ľudí – sa kedy zamyslelo nad tým, že vlastne my sami sme svojou vlastnou skazou? My si prinášame všetky problémy, s ktorými musíme bojovať. My, alebo naši predkovia, sme sem priniesli všetko zlo. My sme „pomohli“ matičke prírode, najmä teda svojou existenciou, ale aj svojou produkciou.

Nie raz sa ku mne dostali rôzne názory, či už politikov alebo obyčajných ľudí na túto tému. Na tému nášho – ľudského vplyvu na túto planétu a na celkové žitie v spoločnosti. Veľakrát počuť nadávky na tento režim, či režim predošlý, ale nikdy nikto neprichádza s riešením. Predsa len, kto sme my jednotlivci, aby sme tu niečo zmenili? Doma v obývačke je každý z nás hrdinom a tvrdí, že by hneď išiel do boja za lepšiu spoločnosť, ale koľko je nás takých, čo by sme reálne niečo spravili?

Nie veľa. Teda zo začiatku sa zdalo, že nás bude viac, keď bol ešte náš plán úplne v plienkach a všetci sme boli nádejný mladí muži, chlapci, dievčatá, či ženy a chystali sme sa zmeniť našu budúcnosť. Plánovacie stredisko sa nachádzalo v malej nenápadnej dedinky, aby nás náhodou neodhalili, že chceme niečo naozaj urobiť a nemáme iba silné reči. My sme však vedeli svoje, tušili sme, že raz – skôr, či neskôr – nás všetkých dostanú. Predsa len v tomto režime sa vzbury netolerujú.

Miesto nášho pobytu vám teda neprezradím, predsa len mohlo by to viesť k myšlienka, že predsa len sa niečo dá zmeniť. Myslím, že po skončení našej akcie a vlastne po popise toho ako sa to všetko stalo, niektorí z vás prehodnotia svoj názor, niektorí však nie a tak to chodí. Nie všetci sme rovnakí a nie všetci zmýšľame rovnako. A práve preto sa nám spočiatku zdal náš nápad geniálny.

Spočiatku nás bolo zopár. Začínali sme ako skupina desiatich mladíkov, ktorí túžili zmeniť svet. Naše nápady nám pripadali nové – inovatívne, ale nikto z nás si naplno neuvedomoval riziká, ktoré budeme musieť podstúpiť, aby sme niečo naozaj dokázali. Väčšina z nás sme boli introverti, slabí, počítačoví chalani, ktorí nikdy nevideli svet, či už ten mierny alebo ten bojovný. Poriadne sme netušili, čo nás čaká, čo budeme musieť prekonať, ale mali sme svoju myšlienku, mali sme svoju vieru a teda verili sme poriadne – verili sme, že to dokážeme.

Našim plánom bolo nenápadne sa dostať do povedomia, možno nie len legálnymi cestami, predsa, kto by to v dobe pokročilej techniky skúšal len ľahko prístupnými cestami. My sme potrebovali získať pozornosť aspoň našej krajiny a to celkom rýchlo. Verili sme, že čím viac pozornosti budeme mať, tým rýchlejšie získame ľudí do nášho „spolku“ a tým sa nám podarí vykonať rozsiahlejšie zmeny.

Niektorí chalani už zo začiatku poznali rôzne hackerské techniky a pohybovali sa vo všetkých hladinách internetu, či už na tých povrchových, alebo na tých nižších, kde to nebolo až tak bezpečné. Našťastie však vedeli, čo robia. Teda aspoň zo začiatku. Vtedy sme ešte netušili, čoho sme schopní – čo niektorí naši členovia dokážu.

Netušili sme, kto sa k nám pridáva – najprv áno, ale neskôr bol ten príliv ľudí taký veľký, že sme nestíhali. Dúfali sme, že čím viac nás bude, tým väčšiu šancu máme na úspech. No, teraz už viem, že ľudia sú najväčší hrdinovia doma v obývačkách a skoro nikto reálne bojovať proti spoločnosti, vláde a režimu nepôjde.

Myslím, že teraz môžem povedať, že aj keď oficiálnych členov nás bolo skoro cez tisíc, všetci sme boli naivní a verili sme, že všetci sa zúčastnia akcie, ku ktorej celý náš plán smeroval. Plánovali sme totiž obsadiť hlavné mesto a všetky dôležité budovy.

Náš boj mal byť funkčný na viacerých frontoch – chalani, technici, mali na starosti odstavenie premávky, či už nadzemnej, pozemnej alebo podzemnej, okrem toho ďalší tým mal odstaviť všetky banky, burzy a v podstate odstrihnúť náš štát od okolitého sveta. Ďalšia jednotka mala na starosti uzavrieť parlament a všetkých dôležitých ľudí v ňom. Práve preto sme si ako deň útoku vybrali štátne významný deň, kedy bolo jasné, že všetci dôležitý ľudia v našom štáte budú na slávnostnom bankete v budove parlamentu.

Mali sme v svojich radách aj deti významných ľudí, takže vstupenky na tento banket sme získali celkom ľahko. Ja som bol jedným z hlavných konateľov, ale pre nedostatok ľudí ochotných ísť do reálneho sveta som bol nútený ísť na ten banket aj ja. Takže som sa veľmi pekne nahodil. Mal som na sebe oblek za niekoľko tisíc, darček od dcéry „prezidenta“, ktorá s nami spolupracovala už dlhšiu dobu a bol som poverený úlohou po zaistení všetkého dôležitého prevziať kontrolu nad miestom a predniesť naše požiadavky.

Teda nebol som z toho úplne nadšený predsa len, všetko to tým pádom padne na moju hlavu, keďže ma akosi označili za vedúceho Faceless saviours našej skupinky odboja, ktorá mala byť niečím novým. Novou skupinou, ktorá by priniesla dobré veci tomuto štátu.

Ako som už spomínal, boli sme veľmi naivní, až v momente, keď som stál pred plnou sálou politikov, bohatých ľudí, ale aj čašníkov a rôznych ostatných, začali mi dochádzať všetky následky nášho konania. Naša operácia ešte nebola pripravená. Nemali sme dokončený presný plán, čo vlastne máme robiť. Keď nad tým teraz tak rozmýšľam, asi sme mali nepredpokladali, že sa nám podarí zájsť až tak ďaleko. Že sa nám podarí uzavrieť všetko, nechať ich vypočuť si moju reč a dokonca, že vyhovejú našim požiadavkám.

To nikto z nás nečakal. Všetci sme boli prekvapení, najmä teda tí, členovia našej skupiny, ktorí sedeli pokojne doma v obývačkách a celé dianie sledovali len cez prenos v televízii.

Myslím, že sme zaskočili celú našu krajinu, ale aj celý svet, že sme boli až na toľko úspešní, že by sa nám to aj bolo podarilo, kebyže sme to doplávali dokonca. Totiž nevedel som, čo mám robiť, keď som tam tak stál na pódiu pred všetkými tými ľuďmi, keď som bol vysielaný do všetkých televízií, ale aj na internete. Netušil som, že ako to skončí.

Teraz sa mi už väčšina ľudí len smeje. Predsa len, úspešná vzbura, ktorá nebola dotiahnutá dokonca, lebo vodca nebol schopný. Pravdou je, že ja som bol len figúrkou a ešte stále som. Ja som vôbec nestál za všetkými vecami, ktoré sa stali. Vôbec som nemal na svedomí všetky činy, za ktoré ma niektorí uctievajú, iný preklínajú.

Pravdou je, že som ani nechcel byť v tejto skupine. Mojím snom síce bolo zmeniť svet, ale nechcel som, aby pri tom niekto zomrel. Nechcel som, aby sa niečo stalo všetkým ľuďom, ktorými som dovtedy opovrhoval. Nechcel som, aby sa to všetko skončilo takto.

Viem, že som mal nad dôsledkami svojich činov rozmýšľať pred tým, než som sa vôbec k Faceless saviours pripojil, ale musíte pochopiť, že vtedy som bol nádejný sotva dvadsať ročný študent a chcel som niečo dokázať. Chcel som pomôcť tomuto svetu. Chcel so iba ľuďom otvoriť oči, aby si všimli, čo sa vlastne okolo nás deje. Aby konečne pochopili, že keď sa spojíme je to v našich silách niečo zmeniť.

Áno, nádej, to je to, čoho som bol plný. Nádeje, že môžeme zmeniť svet, že sa nám to reálne podarí. Viem, že som síce zodpovedný za veľa nepekných činov, aj keď nie úplne priamo. Predsa len nezapisovali sme, čo kto robí. Dokonca sme už po prvej stovke ľudí aj prestali zapisovať predne všetkých členov. Väčšina z nás vystupovala pod prezývkami alebo dokonca iba pod iniciálami, takže aj kebyže túžime vypátrať všetkých členov – je to nemožné.

Aj preto prímam zodpovednosť za skoro všetky aktivity tejto skupiny, ktorej sa vzbura skoro podarila. Už, keď som v tej osudný  večer vstúpil do budovy parlamentu, tušil som, že ma chytia. Vedel som, že buď zomriem tam alebo neskôr po dokázaní všetkých mojich činov.

Sám verím, že som sa proti ľuďom neprevinil. Áno, previnil som sa síce voči spoločnosti, previnil som sa voči režimu, ale nie voči mojim drahým ľuďom a na tom predsa záleží.

Teraz síce poviem, že už by som to nikdy viac nespravil. Čo je sto percentná pravda, keďže teraz už viem aké je to žiť. Teraz už viem, aké je to konať v prospech ľudí. A nie som síce úplne najspokojnejší s výsledkom našej operácie, ale niekto hlboko v duši som to vedel od začiatku. Vedel som, že skončím na verejnej poprave pred celým národom. Len som nevedel, že či budem objektom tej popravy alebo iba jej pozorovateľom.

Nie som si istý, či vás zaujíma, čo sa stalo ďalej po udalostiach v parlamente alebo nie, ale aj tak vám to aspoň trochu opíšem. Naša skupina dostala od vlády miesto, kde sa stretneme a prejednáme naše požiadavky. Vtedy sme netušili, že aj naša vláda sa riadi Putinovým – Nevyjednávame s teroristami – aj keď my sme teroristi neboli, teda aspoň sme sa tak neoznačovali.

Proste na tom stretnutí sme síce zo začiatku prekonzultovávali naše požiadavky a oni sa aj tvárili, že to chápu a že sú ochotní nám vyhovieť. Ale keď nás na konci daného stretnutia obklopili policajné zložky nášho štátu a všetkých nás zatkli, pochopili sme, že to nebolo také ľahké. Dovtedy sme totiž verili, že sme zvíťazili. Potom sme si už tak veľmi istí neboli. Najmä, keď nasledovali dlhé výsluchy, dokazovania, že kto vlastne čo urobil a podobné veci. Vtedy už väčšina z nás stratila aj vieru. Niektorí to dokonca vzdali a dnes tu už nie sú s nami, ale som si istí, že keď zomreli svojou rukou, zanechali si aspoň v ich očiach kúsok dôstojnosti.

Pre mňa je dôstojné vydržať až do konca a preto, milí ľudia, som rád, že som vám dnes mohol rozpovedať svoj príbeh.

Pamätajte si – nikdy viac sa nenechajte úplne utláčať. Síce nespravte to, čo sme spravili my, ale majte vieru. Spasenie raz určite príde.“

S týmito slovami sa skončil príbeh jedného nádejného mladého života, ktorý mal šancu zmeniť svet. Teda nie celkom úplne celý svet, ale aspoň jeho časť. Aspoň jeden malý štátik niekde na svete, kde už bol ten systém nastavený tak zle, že sa dokázalo spojiť vyše tisíc ľudí, aj keď nakoniec bojovalo iba niečo cez päťdesiat, ale podarilo sa im niečo, čo ani oni sami nečakali. Zvládli zmeniť zmýšľanie aspoň čiastočky ľudí a to je to, čo niečo znamená.

Síce všetci z nich tvrdia, že už by to nikdy viac neurobili a ja s nimi plno súhlasím, predsa nie všetko sa dá vyriešiť násilím, no aj tak si myslím, že by sme na nich nemali zabudnúť.

- Zo záznamu popravy I.L. redaktorka M.K.