„Dovidenia a krásne Vianoce!“

Dvere za zákazníkom sa zavreli. Unavene som si vzdychla a vyčerpane sa zviezla na stoličku za pokladňou. Od vytúženého voľna ma delili štyri hodiny, počas ktorých sa budem premáhať, aby som nezaspala postojačky. Svoju prácu milujem, o tom niet pochýb, ale niekedy mi dáva zabrať. Zvlášť takto pred Vianocami, keď si u nás zákazníci podávajú kľučky a my sa takmer nezastavíme. Vypiť si v pokoji kávu je nemožné. Každý rok je to úplne rovnaké. Na poslednú chvíľu zháňajú pre svojich blízkych darčeky, ktoré by im mohli urobiť radosť. Rada im pomáham vybrať vhodný žáner, odporúčam zaujímavé tituly, snažím sa trafiť do vkusu obdarovaného, ale niekedy je to naozaj náročné. Čo je veľa, to je veľa. V takých situáciách ma obyčajne drží nad vodou silná čierna káva a zásoby čokolády.

V ten deň to však nestačilo. Od únavy som ledva stála na nohách a v predstavách som sa už videla v posteli. Najprv si oddýchnem vo vani a potom… Potom sa zakutrem do postele so šálkou čaju a knihou v ruke. Nevedela som sa dočkať momentu, kedy sa opäť ponorím do deja môjho obľúbeného príbehu.

„Hej, Kate, čo sa deje?“ vytrhla ma z myšlienok kolegyňa Alex. „Si v pohode? Vyzeráš bledá. Nie je ti zle?“

„Nie, som len unavená. V noci som toho veľa nenaspala. Čítala som si,“ unavene som sa usmiala. „Veď to poznáš… Dočítam kapitolu a pôjdem spať. Ani som sa nenazdala a zrazu bolo pol tretej ráno.“

„Ty si nepoučiteľná.“

Som proste knihomoľ. Keď ma kniha zaujme, nepoznám limity. 

Hlasno som zívla. „V týždni si na to dávam pozor, ale dnes som to nejako neustriehla.“

„Nechceš ísť domov skôr? Oddýchnuť si? Zvládnem to aj sama a Ben sa nemusí nič dozvedieť.“

Otvorila som ústa, že Alex poďakujem za jej ponuku, no v tej chvíli zvonček pri dverách oznámil príchod ďalšieho zákazníka. Rýchlo som dopila zvyšok dávno vychladnutej kávy a pripravená sa príchodziemu venovať som uprela pohľad k vstupu do predajne. 

Moje srdce sa na sekundu zastavilo a ja som zabudla dýchať.

Vyjavene som hľadela na muža, ktorý sa ocitol v mojom zornom poli. Tmavozelený  redingot, husté vlnité vlasy začesané dozadu, v ruke vychádzková palica, uhrančivý pohľad.

Celé moje vnútro kričalo. To nie je možné! Ten človek predsa v skutočnosti neexistuje! 

Snívam? Alebo je to naozaj Danton Dagree, hlavný knihovník v Enthymerei? Čo by som dala za to, keby to bol naozaj on a vzal ma do toho najdokonalejšieho sveta aký kedy kto vytvoril, raja všetkých knihomoľov…

Zažmurkala som. Obraz sa rozplynul a predo mnou stál približne tridsiatnik v dlhom čiernom kabáte a dáždnikom v ruke. Vlasy mal strapaté, rozlietané do všetkých strán. Na očiach okuliare s okrúhlymi obrúčkami. Podobal sa skôr na Harryho Pottera než na Dantona.

Kate, spamätaj sa! Si ním úplne posadnutá! Potrebuješ sa poriadne vyspať, pretože z nedostatku spánku ti očividne kvalitne hrabe…

„Prší?“ vytresla som prvú vec, aby som prestala myslieť na hlúposti.

„Áno, trošku sa nám rozpršalo,“ krivo sa usmial neznámy. „Hoci v tomto ročnom období by som privítal skôr sneh.“

„Nuž, počasie si, na rozdiel od knihy vybrať nemôžeme,“ zabrúsila som na známy ľad. „S čím vám pomôžem?“ Po únave zrazu nebolo ani stopy.

„Rád by som si kúpil niečo pre mňa a niečo pre moju neter. Ja idem na istotu, so mnou starosť mať nebudete, ale vôbec netuším, čo pre ňu. Má sedemnásť, miluje dobrodružnú literatúru, no nepohrdne ani romantikou či fantasy. Predstavoval by som si pre ňu niečo magické, kde je štipka romantiky a zaujímavý príbeh.“

Moje srdce plesalo. Konečne niekto, kto vie, čo hľadá! Takých zákazníkov by sme mali mať viac! Zároveň som vycítila šancu.

„V tom prípade mám pre vás niečo, do čoho sa určite zamiluje. Je to jeden z najmagickejších príbehov, ktoré som kedy čítala. A je tam aj primeraná dávka romantiky a zaujímavý príbeh.“ 

Podišla som k príslušnej poličke a vzala do ruky knihu, ktorej obálka ma fascinovala od prvého momentu. Asi aj preto som jej kedysi nedokázala odolať.

Chytil knihu do ruky. „Vôňa kávy a chuť absintu? Zaujímavý názov, rozhodne má potenciál osloviť.“ Otočil knihu na zadnú stranu, prebehol očami anotáciu. Presne som vedela rozpoznať ten moment, kedy sa pre ňu rozhodol. „Beriem. A ešte tú Šloserovu novinku, Rozsudok smrti.“

„Nebudete ľutovať.“

Po príchode domov som si dopriala príjemný horúci kúpeľ a uvarila mätový čaj. V mäkkom župane, vyzbrojená šálkou voňavého horúceho nápoja som sa zakutrala do perín a siahla po knihe. Vôňa kávy a chuť absintu. Jej mágia bola taká silná, že aj keď som bola unavená, nedokázala som odolať jej vábeniu. Ponorila som sa do magického sveta, raja knihomoľov a knihovníkov. Sveta, ktorý ma nikdy neprestane fascinovať, lebo je v ňom možné všetko. Kde ožívajú dávno zabudnutí autori a ich postavy.

Stránky postupne ubúdali a príbeh o Dantonovi a Alisse sa blížil do finále. Na jednej strane som nechcela, aby príbeh skončil, no na druhej strane… Každý koniec má svoje čaro, aj keď ho prežívate opakovane.

Libris sa ešte nezobudil. No vedela som si predstaviť, čo bude, keď sa tak stane. V bistre Manderley zavonia jablčný koláč, madam Solange vytiahne roletu svojho krajčírstva, na rínku Hansa Christiana Andersena bude čulý ruch okolo stánkov s remeselným tovarom, pán Tolkien sa pustí na ďalšiu zo svojich početných poznávacích prechádzok, rybári od Starcovho mora hodia do vody siete, na ostrovoch v Jazerách kráľovnej Seramis zavanú vetry do plachiet jácht… V Atheneu sa otvorí knižnica, aby si návštevníci mohli prísť vypožičať novú knihu.

Svitne ďalší deň. Ďalší deň v Enthymerei.¹

***

Ponáhľala som sa. Utekala som dolu ulicou, nahnevaná sama na seba a na svoj hlúpy nápad zostať v posteli o päť minút dlhšie. Nemusím, dúfam, hovoriť, že z piatich minút bola ďalšia hodina a zobudil ma až nahnevaný telefonát od Sarah. Moja sestra, známa tým, že ju nevyvedie z miery takmer nič, už so mnou stratila trpezlivosť. Ak si nešvihnem, tak ma naozaj pretrhne. Prebehla som okolo nášho kníhkupectva a mala v pláne zahnúť doľava, keď som náhle zastala. Priamo z kníhkupectva vychádzal muž. Oblečený v čiernom  redingote, husté vlnité vlasy ako obvykle začesané dozadu, v ruke vychádzková palica. Vyzeral, akoby niekoho hľadal. Akonáhle ma zbadal, na tvári sa mu rozlial široký úsmev a vykročil smerom ku mne.

Nie, nie, nie... Určite mám znovu halucinácie. Zažmurkala som. Vidina však nezmizla.

„Slečna Smithová?“ tmavé oči nezbedne žmurkli. Ten hlas... Presne takto som si ho predstavovala. „Som Danton Dagree, hlavný knihovník v Enthymerei. Rád by som vám ponúkol prácu. Poďte, prosím, za mnou.“

Nohy som mala ako z rôsolu. Napriek tomu som sa nejako vzchopila a nasledovala ho. Jeho by som nasledovala aj do samotného pekla.

Spočiatku sme kráčali potichu. Neskôr som sa osmelila a začala sa pýtať. Ukázalo sa, že Kniha mien vydala moje meno. Ako je to možné, keď som doteraz neprešla žiadnymi identitami? pýtala som sa. Odpoveď na to nemal ani Danton. Vraj sa to občas stáva. Tak som to vypustila z hlavy.

Zastavili sme pred malým, nenápadným antikvariátom ukrytým v jednej z odľahlých uličiek. Prešli sme cez malú predajňu, sklad zaprataný knihami a rôznym haraburdím, až sme sa ocitli pred čiernymi dverami s akýmsi zlatým znakom.

„Otvorte dvere, Kate.“

Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Siahla som po vyrezávanej kľučke a otvorila.  Objavil sa predo mnou kamenný tunel.

Srdce mi splašene bilo. Za tým tunelom je Enthymerea.

Ráno prišlo na môj vkus priskoro. Spala som sotva pár hodín, moje telo nemalo šancu zregenerovať sa. Našťastie sa v sobotu raňajky podávali dlhšie, mohla som sa ešte chvíľu zdržať v posteli a užiť si magickú chvíľu tesne po zobudení.

Znovu som vo sne prežívala chvíľu, ktorá úplne zmenila môj život. Definitívne mi ukázala, že nikdy nič nie je také, ako sa zdá. Že aj to, čo je na prvý pohľad nemožné, sa môže stať realitou. Objavila som sa uprostred svojho obľúbeného príbehu. Stala sa zo mňa obyvateľka Enthymerei so všetkými privilégiami. Splnil sa mi sen.

Lenivo som sa natiahla a pritiahla si prikrývku až k brade. Najradšej by som prespala celé doobedie, ale bola škoda premrhať taký krásny deň vylihovaním v posteli.

S hlasným zívnutím som napokon otvorila oči a posadila sa. Ako každé ráno, pohľadom som prebehla svoju spálňu.  Ani po tom čase, čo som tu bola, som sa na ňu nevedela vynadívať. Celá miestnosť bola ladená do krémova a odtieňov žltej. Obdivovala som na nej, že bola zariadená minimalisticky, no útulne. Dominovala jej veľká biela posteľ s baldachýnom a krémovými závesmi a nočný stolík s lampičkou.  Nič viac, na spanie to úplne stačilo. Samostatný šatník bol ako darom z neba.

Svoj pobyt tu som nebrala ako samozrejmosť, bola som vďačná za každý jeden deň, ktorý som tu mohla stráviť a tak som sa snažila prežiť každý deň naplno. Ktosi múdry kedysi povedal, aby sme spievali, milovali a žili tak, ako keby to malo byť posledný krát. A kto by chcel svoj posledný deň prežiť v posteli? Ja teda nie!

Poriadne som sa ponaťahovala a opustila pohodlie vyhriatej postele.

Naboso som prešla do vedľajšej miestnosti. Ak som svoju spálňu milovala, túto miestnosť, ktorú nikto nenazval inak ako salónikom, som doslova zbožňovala. Bola to veľká útulná miestnosť s kozubom, v ktorom takmer neustále blčal oheň. Drevené parkety pokrýval mäkký biely koberec, príjemný na dotyk bosých nôh. Pri kozube stálo pohodlné ušiakové kreslo, v ktorom som trávila dlhé večery a zabalená v deke si čítala. Tapety a záclony na oknách boli, podobne ako v spálni, ladené do odtieňov žltej s čiernymi vzormi a výjavmi z mojich obľúbených kníh. Žltú farbu zbožňujem, milujem ňou byť obklopená. Je to farba slnka a tepla. Miestnosti dominoval svetlý nábytok v novo viktoriánskom štýle, stoličky a pohovka so zlatým čalúnením a luxusný luster v tvare obrovskej kvapky. Pod arkierovým oknom stál písací stôl. Rada som za ním sedávala a písala. Podobne ako Anna Shirleyová, aj ja som sa už od detstva často  strácala vo svete fantázie a prenášala svoje predstavy a túžby na papier. Ktovie, možno raz aj moja kniha bude zdobiť police Athenea. 

Osprchovala som sa, obliekla a upravila sa na raňajky.

Pri schodisku som stretla Alissu s Eunikou, ktoré mali izby oproti sebe a často ich bolo vidieť spolu.

„Dobré ráno,“ svorne zívli. „Ako si sa po včerajšku vyspala?“

„Biedne,“ zasmiala som sa. „Asi začínam rozumieť tomu, prečo Lysandros po podobných akciách radšej vôbec nespí.“ Hoci nesúhlasím s jeho tvrdeniami, že spánok skracuje život, v niečom má možno trochu pravdu. Možno je raz za čas nespať vôbec lepšie než spať dve-tri hodiny…

Alissa vytreštila oči. „Z Lysandrosa si v tomto rozhodne neber príklad. Je to bohém, na ňom to nezanechá žiadne stopy.“

Musela som sa na jej vydesenej reakcii pousmiať. „Neboj sa, môžem ťa ubezpečiť, že to zatiaľ nemám v pláne. V každom prípade, ten ples bol úžasný. Naozaj som sa cítila ako Anna zo Zeleného domu.“

Hoci som v Enthymerei už nejaký čas, prijatie Lóžou a Polnočný ples prekonalo všetky moje očakávania. Madam Solange mi ušila ten najdokonalejší kostým. Nemohla lepšie trafiť môj vkus a osobnosť. Anna Shirleyová, ukecaná sirota, neustále ponorená vo svete fantázie, bola od malička mojím vzorom a vždy som si bola stopercentne istá, že by sme boli najlepšie kamarátky. Možno sa o tom raz budem môcť presvedčiť osobne...  

Eunika zívla. „Ani mi nevrav. Moja Anna Karenina bola absolútne famózna! Nikdy som na žiadnom plese nebavila tak dobre ako na tomto Polnočnom.“

„A ty, Alissa? Dobre ste sa s Dantonom bavili?“

Bola to úplne nevinná otázka. Alisse na líca vystúpila červeň a mne bolo jasné, koľká bije. Ak dovtedy niekto netušil, že ich srdcia bijú jeden pre druhého, tak po Polnočnom plese a kostýmoch to muselo byť každému nad slnko jasnejšie. Madam Solange naozaj neujde nič.

Po raňajkách, kde sme si medzi sebou vymieňali dojmy z plesu, som sa rozhodla zájsť do Athenea. Bola síce sobota, knižnica bola pre verejnosť zatvorená, no my knihovníci sme do nej mali neobmedzený prístup.

Kráčala som po bambusovom moste vedúcom z Tajomnej záhrady k Atheneu a moje srdce už po miliónty krát zaplavila vďačnosť. Nie každý má tú možnosť byť súčasťou tak úžasného sveta, ako je Enthymerea, mať možnosť zažiť a vidieť to, čo my.

Pohľad na Atheneum ma znovu a znovu privádzal do vytrženia. Nemyslím si, že ma niekedy omrzí. Majestátna budova z bieleho kameňa vyzerala ako moderná verzia Semiramidiných visutých záhrad – tvorilo ju niekoľko poschodí, pričom každé z nich lemoval kanál s vodou, ktorý sa v rohoch prelieval do toho pod ním, a posledný sa vlieval do rieky Antiquitas. A to nehovorím o tom, ako vyzerá Atheneum zvnútra. Každý, kto tam vkročí prvýkrát, zabudne zavrieť ústa. Je to to najmagickejšie, čo som kedy videla. Predstavte si katedrálu v otvorenej jaskyni. Vysoký, vzdušný priestor bez stien, poschodia držia vysoké štíhle stĺpy, na prízemí sa nachádza majestátny vodopád. Police plné kníh, nájdete tu každú knihu, ktorá bola kedysi napísaná, pokiaľ sa z nej zachoval čo len jediný exemplár.

Nevdojak som si spomenula na vetu, ktorú raz vyslovila Eunika: „O Enthymerei nevieme dopredu nič, čo je úžasné, lebo by sme prišli o všetky tieto momenty prekvapenia.“ Mala pravdu. No aj tak vás nič, absolútne nič, nemôže pripraviť na to, čo človeka po vstupe do Enthymerei čaká. Môžete o nej dookola čítať, predstavovať si ju, ale skutočnosť je tisíckrát lepšia, verte mi. Hoci, musím priznať, bolo zvláštne kráčať do krajiny, ktorú som poznala len cez stránky knihy. Do krajiny, ktorá neexistovala na žiadnych mapách a donedávna som bola presvedčená o tom, že neexistuje, že je iba výtvorom autorkinej fantázie.

Enthymerea je splnenie všetkých najtajnejších prianí knihomoľov. Knihovníci sú vlastne tiež len knihomoli, ktorí majú to šťastie, že ich práca ich napĺňa a považujú ju za poslanie. 

Kráčala som po schodoch, nasávala atmosféru knižnice a premýšľala, akú knihu si prečítam dnes. O nohy sa mi obtrela Maat, nádherná biela mačka, jedna z mnohých, ktoré ste tu mohli stretnúť. Pohladila som ju a kráčala do oddelenia detektívok. Mala som náladu na niečo napínavé. Siahla som po knihe A neostal ani jeden od Agathy Christie.

Usadila som sa v kresle a ponorila sa do jednej z mojich obľúbených kníh. Keď som sa konečne dokázala od knihy odtrhnúť, hlasno mi zaškvŕkalo v žalúdku a ja som si uvedomila, že som v tej knižnici strávila niekoľko hodín a už rozhodne musí byť čas obeda.

Mala som podozrenie, že čas v Atheneu plynie svojím vlastným spôsobom. Nie je možné, aby som predtým prečítala knihu tak rýchlo. No možno za to mohla iba mágia toho miesta či posvätná atmosféra knižnice. Ako povedala Sneha,  v priestoroch Athenea je možné všetko. Pokiaľ tu autori dokážu oživiť svoje postavy a prostredníctvom nich sa prihovoriť svojim čitateľom, prečo  by tu nemohol aj čas plynúť svojím tempom? Budem sa na to musieť opýtať Dantona…

Popoludní, po tom, ako som po výdatnom obede na chvíľu zdriemla, som sa rozhodla prejsť. Len tak som sa túlala uličkami Librisu a nemala žiadny konkrétny cieľ. Kráčala som bez premýšľania, nohy ma viedli samé. Libris bol obrovský, zakaždým som sa dostala niekam, kde som to nepoznala a mohla tak objaviť niečo nové. Do konca života nemám šancu preskúmať celú Enthymereu. Bola oveľa väčšia než sa na prvý pohľad zdalo a Libris bol iba kvapkou v mori.

Cestou som stretla skupinky šantiacich detí, ktoré si vymieňali svoje dojmy z nedávnej besedy v Atheneu s Ronaldom Dahlom a jeho Matildou, na rínku Hansa Christiana Andersena sedel na lavičke samotný pán Andersen a oddychoval po obvyklej prechádzke mestečkom. Pozdravili sme sa, prehodili niekoľko viet o počasí, o tom, ako sa mi tu páči a napokon ma pozval na najbližšie autorské čítanie o pár dní.  

Na Enthymerei som milovala práve tie možnosti, ktoré ponúkala. Okrem iného možnosť stretnúť spisovateľov, ktorých by ste v reálnom svete už nestretli. Vo svete mágie je možné všetko.

Nezabudnem na svoje prvé stretnutie s Oscarom Wildeom. Bol prvým spisovateľom, na ktorého som tu narazila krátko po svojom príchode. Keby ma nebol Danton vopred upozornil, že Enthymerea je aj druhý breh pre spisovateľov, bol by to pre mňa ešte väčší šok než bol. Nič vás nedokáže pripraviť na takého situácie. Mojím snom je stretnúť Lucy Maud Montgomery. Poďakovať jej za to, že ma priviedla k čítaniu, že vďaka jej Anne som si viac nepripadala ako mimoň a že vďaka nej bolo moje detstvo omnoho krajšie.

Bolo toho toľko, koľko som toho ešte chcela vidieť a navštíviť. Alissa mi spomínala, že na útesoch Búrlivé výšiny je krásne, od Euniky som počula o Charlieho čokoládovni. Lysandros spomínal nejaké ostrovy na severe, Taurun a Sneha tiež prispeli tipmi na miesta, ktoré stojí za to navštívit. Ale najviac ma lákala Slnečná riviéra. Na rozdiel od iných knihomoľov milujem leto a teplo, preto mi o nej Danton povedal takmer hneď ako som do Enthymerei prišla. Zatiaľ na ňu nenastal ten správny čas, stále mám čo objavovať aj v Librise.

Pred návratom do hradu som sa rozhodla zájsť do bistra Manderley na šálku horúcej čokolády. Atmosféra bistra je neskutočne inšpiratívna. Majiteľka zariadila bistro podľa knihy Rebecca. Vyzbrojená zápisníkom a perom som si sadla ku stolíku v rohu miestnosti. Vyzliekla som si kabát, odpila z čokolády a  začala som písať. O tom, čo ma naučila moja predchádzajúca identita. O tom, čo všetko pre mňa Enthymerea znamená. O tom, čo všetko by som v tomto svete chcela vidieť, koho stretnúť, čo by som chcela po sebe zanechať. Ale aj o tom, čo znamená prísť o všetko, čo vás v minulom živote držalo. 

Kým som dopísala, čokoláda mi dávno vychladla. Objednala som si novú a premýšľala, kedy si konečne prečítam knihu Rebecca. Daphne du Maurier som už v Enthymerei niekoľkokrát stretla. Je to veľmi milá starenka, ktorá si ma okamžite získala svojou bezprostrednosťou a optimizmom. Jeden výtlačok svojej knihy mi darovala hneď na začiatku, ale v Enthymerei je toľko skvelých kníh, že sa obávam, že by som tu musela žiť niekoľko životov, aby som ich všetky prečítala. V ľudských silách to jednoducho nie je možné.

Vychutnávala som si horúcu čokoládu a premýšľala nad tou svojou rozpísanou knihou. Existoval jediný človek, čo by mi s ňou vedel pomôcť. Odrazu mi bolo jasné, čo musím urobiť. Som síce introvert, ale pokiaľ ide o splnenie sna, nielenže dokážem ísť tvrdo cez prekážky, ale aj vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Nastal čas na návštevu pani Agathy. Verím, že mi bude nápomocná a ja si splním svoj knižný sen. Hneď zajtra po raňajkách za ňou zájdem.

Moja predchádzajúca identita sa náhle zdala tak vzdialená. Na svoj život mimo Enthymerei som si spomínala už len matne. A bolo to v poriadku. Svoju úlohu vo svete som splnila, teraz musím splniť tu v Enthymerei.

Celý život mám pred sebou.

Žijem vo svete, kde je všetko možné. Nikdy som si nedokázala predstaviť, že by som mohla byť jeho súčasťou. Snáď to celé nie je iba sen, z ktorého sa raz budem musieť prebudiť.  

Život v Enthymerei je prosto skvelý.

Ďakujem ti, Danton Dagree.

¹Hajduková, Michaela Ella: Vôňa kávy a chuť absintu. Motýľ, 2024, str. 340